Podzimní povídka č. 5

30. září 2008 v 8:02 | Punk Princess |  Contests
Your song
Keď som po prvýkrát vošiel do čakárne v nemocnici s tebou, nemohol som ani tušiť, čo bude nasledovať.
Potom sme prišli domov a bez jediného slova si odišiel k sebe....
Jemná, tichá melódia pomaly tečie celým domom, zapĺňa každú jeho škáročku, nikto sa tomu neubráni. Tá melódia mi trhá uši.
...In your eyes there's no hope for tomorrow..
Obrovské množstvo nepodstatných slov, ktorým nerozumieš ani ja, ani ty. Keby som im chcel porozumieť, možno by som to dokázal.

Všetko, čo som chcel po celý zvyšok života robiť, bolo len sedieť oproti tebe. Dívať sa ti do očí a modliť sa za to, aby iskierka v nich nikdy nezhasla. Keď som si to povedal prvýkrát, bláznivo som nad tým pokrútil hlavou.
Prečo by tie oči mali vyhasnúť?
Možno som jasnovidec, šarlatán alebo niečo podobné.
***
Sedeli sme v aute, z rádia sa rinula príjemná pieseň. Bolo horúce leto, šli sme na pláž. Frank mal na sebe kapri nohavice, či skôr už niečo ako plavky, ja som prezlečený nebol. On chcel ísť surfovať.
Sedel za volantom, prstami bubnoval po volante a trocha mykal hlavou z jednej strany na druhú, do rytmu piesne. Mlčali sme, nemali sme potrebu stále o niečom rozprávať. Len sme tak sedeli, keď v tom som si na jeho pravom lýtku všimol drobný červený fliačik. A zopár milimetrov odtiaľ ďalší.
"Frankie?" oslovil som ho. Mračil som sa.
"Mm?" spýtal sa nesústredene, pretože sa na našom starom aute pokúšal otvoriť okienko, aby sme mali vzduch.
"Čo to máš na lýtku?" spýtal som sa ho. Len letmo pozrel na svoju nohu a hneď na to ledabolo mávol rukou.
"Nejaká vyrážka, do dvoch dní to zmizne."
"Nevrav mi, že takto vyzerá vyrážka! Frank, viem, že neznášaš doktorov, ale tentoraz by si za ním asi mal zájsť..." začal som trocha miernejšie. Čakal som, že bude protestovať, ale prekvapil ma. Trocha neisto na mňa pozrel a pošúchal sa vzadu na hlavu. Vzápätí uprel pohľad na diaľnicu pred sebou, ako keby sme sa ani o ničom nebavili. Prehovoril až po chvíľke.
"Dobre. Zájdeš tam so mnou?"
***
Sedel som v čakárni a čakal, kým vylezie Frank. Chcel som ísť s ním, ale doktor povedal, nech čakám vonku. Obyčajný kožný lekár. Nič vážne; upokojoval som sa. Aj tak som naďalej zúrivo prehadzoval stránky v akomsi časopise a snažil som sa nájsť nejaký článok, ktorý by ma zaujal a nemusel by som myslieť na to. Lenže som sedel u doktora, aká bola šanca, že nájdem článok, čo ma upokojí?
Bolestivé vredy na chrbte? Máme účinný liek!
Trpíte bolesťami hlavy? Obráťte sa na nás!
Vrcholom všetkého bol veľký nápis na zadnej strane, ktorý hlásal, že 'Každá drobnosť môže byť začiatkom nepríjemnej, zdĺhavej choroby'. To ma zrazilo do kolien.
"Hey," ozvala sa vedľa mňa, až mi časopis takmer vyletel z rúk. Pozrel som vedľa a jemne som sa usmial na Franka.
"No?" vyrazil som zo seba nedočkavo, náhle presvedčený, že to naozaj nič nebude. Aké naivné, aké hlúpe! Mal som sa radšej pripravovať na bolesť, čo mala nasledovať, nie sa držať nádejí, čo nič nezmôžu...
"Vzali mi krv. Zajtra mám zavolať a budú výsledky," hlesol, ale neznel veľmi nadšene. Akoby... akoby sa skutočne bál. Toto poznanie ma rozrušilo na najvyššiu mieru.
Jemne som ho objal okolo ramien a dokonca som sa prinútil aj k prihlúplemu úsmevu. Naozaj som sa snažil tváriť, akoby som veril, že je všetko fajn. A to bolo naozaj hrozne ťažké, neveril som vôbec.
"Neboj sa, dobre? Obyčajné branie krvi, to bude v poriadku. Nič ti nie je, no, skús sa usmiať, určite budeš vyzerať tak nádherne, ako vždy," zasmial som sa. Vykúzlil sa mu na tvári jemný úškrn. Než sme obaja vstali, stisol ma a vtisol mi bozk na líce. Nevedel som, ako to mám chápať, no neriešil som to.
Vstali sme z nepohodlných stoličiek v čakárni a plní nádeje za budúcnosť plnú zdravia sme sa pobrali k nám domov.
***
Čakal som to, a aj tak ma to ohromilo ako ničivá sila. Leukémia, samozrejme. Obával som sa toho, ale nechcel som si tú obavu pripúšťať bližšie k telu. Teraz som sa tomu už nevyhol.
Leukémia, tak často skloňované slovo, ktorým som sa radšej buď nezaujímal alebo vo mne vyvolávalo smrteľný strach.
Myslel som na to, ako sa chcem zmieriť s tým, že Frank zomrie.
Pre mňa mal žiť navždy, mali sme byť šťastní, to bol môj jediný, ľahko pochopiteľný sen. Ako sa vyrovnám s tým, že sa to všetko zrúti?
Chcel som podľahnúť panike, rovnako ako aj Frank, ale lekár nás vyviedol z omylu. Bolo ťažké začať znovu veriť, keď viera už raz sklamala na celej čiare, ale doktor nás oboch presvedčil.
Museli sme sa sústrediť na nejaký cieľ. A tým cieľom bola remisia; obdobie, kedy má pacient vyvážený počet bielych i červených krviniek.
Áno, hrozím sa sám seba, keď rozmýšľam takýmto spôsobom a v mysli používam takéto slová. Nemyslel som si, že to niekedy budem musieť urobiť.
Tá skutočnosť bola boľavá, neskutočná a ešte stále príliš nereálna. Musel som byť silný, pretože ja som mal byť ten, ktorý bude Franka držať nad vodou. Ja mám byť jeho oporný bod, pomoc. Ale ako, keď mám pocit, že je všetko v koncoch?
V prvých pár dňoch som si ani nebol istý, či nie som chorý ja namiesto neho...
***
Po dvoch mesiacoch neustáleho chodenia na odbery, Frank schudol, pod očami mal tmavé kruhy a bledú pokožku.
Opäť som začínal strácať nádej, keď sme sa od doktora dozvedeli, že sa Frank dostal do remisie. Prvá vraj trvá najdlhšie, niekedy hoci aj rok, a pri tej predstave som sa naozaj od hlavy až po päty ponoril do víru nádeje. Znovu.
Bola to hra. Hral ju Frank, bola je to jeho životná úloha a ja som bol len úbohý pozorovateľ, čo nič nezmohol.
Nech som sa snažil akokoľvek, nemohol som ten boj vyhrať za neho.
"Gee? Nezájdeme si niekam...?" pokiaľ som ešte v remisii?
Zalapal som po dychu, snažiac sa tváriť, akoby sa nič nedialo. Mám mu povedať, že nie? Mám mu pripomenúť, že len po jednom pive sa mu kvôli liekom obracia žalúdok? Nemohol som mu to urobiť.
"Kedy len chceš a kam len chceš, láska," povedal som mu na to a pobozkal som ho do vlasov.
Oh áno, ďakoval som Bohu, že sa mu nikde netvorili metastázy, že nemusel podstúpiť chemoterapiu a jediná chybička je na ňom zúbožený výzor. Ale aspoň má vlasy. Dôvod, pre ktorý sa môžem tešiť.
Naučil som sa tešiť z drobností. Samozrejme. Čo iné mi zostávalo? Popravde, nič. Nemohol som sa radovať pri pohľade na neho, pretože som vedel, ako trpí. Tak som sa tešil, keď som videl, že v daný deň vracia menej než zvyčajne. Tešil som sa, že dokáže zabehnúť cez záhradu a späť.
Tešil som sa, keď mal dostatok sily, aby sme sa mohli pevne objať a pritúliť sa. Z ničoho iného som sa radovať nemohol, a to som ani nebol v jeho koži. On... On bol hrozne statočný.
Ani raz sa nesťažoval, že je mu zle, ani jediný ponos. Bral to všetko tak, ako keby to bol osud - hoci v ten nikdy neveril. Ďalej sa smial, vtipkoval, na prvý pohľad by pravdepodobne nikto nepovedal, že bojuje s takou silnou chorobou. Celé leto, zimu, jar i ďalšie leto som mal pocit, že ten je úspešný a Frank vyhráva.
Veď remisia trvala už tak dlho... Prečo by sa to malo meniť?
***
Lenže prišla zima a jeho organizmus už bol príliš vyčerpaný. Všetko sa pokazilo... všetučko. Všetko, čo sa pokaziť mohlo.
Dostal jednoducho len obyčajný kašeľ. Nakoniec ho museli hospitalizovať. Na tretí deň sa mu z nosa pustila krv a ako pre leukemika to bol rizikový stav. Krvné doštičky klesli na minimum a to bol problém.
Zrazu som sa bál.
Uvedomil som si, že za celý ten rok sa bojím prvýkrát, myslím, skutočne. Dovtedy to bolo len úbohé strachovanie sa, akoby sa mi to všetko len zdalo.
Ale keď som sa pozeral na jeho telo, hadičky, snahu lekárov zastaviť krvácanie... Uvedomil som si, že to tam leží môj Frankie.
Frankie, s ktorým som sa zoznámil na vysokej, ktorému som kúpil ruže, s ktorým som sa miloval, ktorého telo pre mňa znamenalo dobre poznanú mapu. Frankie, v ktorom som vedel čítať a tak som vedel, že aj on sa bojí.
Keď mu zastavili krvácanie, dovolili mi na chvíľku ísť k nemu. Nevnímal, oči mal napuchnuté, nevedel som, či ho v spánku držia alebo spí... jednoducho sám.
Len som ho držal za ruku, vnímal jej teplotu a želal si, aby sa všetko toto jednoducho rozplynulo.
Žiadne leto pred rokom, kedy som mu JA navrhol návštevu lekára. Nič také. Nechcem, aby mi zomrel..
***
Spal veľmi dlho. Až som sa bál, že sa už ani nepreberie a ja mu nebudem môcť dať zbohom.
Už som od doktorov vedel, že ak sa preberie, tak naposledy. Počet krvných doštičiek nedokázali viac vytiahnuť. Jeho telo vraj za posledný rok zvládlo remisiu, ale veľa sa pri tom nadrelo a takto to dopadlo.
Vedel som, že plač mi nič nepomôže, a tak som len sedel pri ňom. Už som neveril v zázraky.
"Gee?" ozvalo sa jedného dňa a ja som prekvapene pozrel na jeho pootvorené, popukané pery. Srdce mi poskočilo, pevnejšie som mu stisol dlaň. Bol pri mne, aspoň na chvíľku.
"Som pri tebe," šepol som a pohladil som ho po vlasoch. Musel som sa usmievať, aj keď do očí sa mi zaryto tlačili slzy.
"Sľúbiš mi niečo?"
"Čokoľvek len budeš chcieť," súhlasil som okamžite, ani nevediac, čo bude vlastne chcieť. Ale to bolo jedno...
"Nech ma nechajú odpočívať," vytisol zo seba a ja som preglgol slzy. Nesmiem sa rozplakať, nie teraz. Slzy mi nesmú zahmliť zrak, musím sa na neho posledný raz pozrieť... Než sa mu zavrú oči, než mi navždy odíde... Musím ho vidieť, cítiť, aby som si zapamätal ten pocit...
Sklonil som sa k nemu a len jemne som ho pobozkal. "Sľubujem," šepol som roztraseným hlasom. Zbadal som, že po tvári sa mu rozťahuje jemný úsmev.
Dlhšie som sa už slzám ubrániť nedokázal. Zahmlili zrak, zahalili ho do rozmazana, ale dokázal som ovládať aspoň vzlyky.
"Ďakujem. Ľúbim ťa."
Chcel som mu povedať: aj ja teba. Nestihol som. Zavrel oči, svaly v ruke, za ktorú som ho držal, ochabli a miestnosťou sa rozoznelo to hrozné monotónne pípanie.
Než som naplno prepukol v plač, naklonil som sa ešte k nemu. "Ty vieš že aj ja teba, Frankie."
Potom som sa odtiahol. Pustil som jeho dlaň a mĺkvo som uprel pohľad do zeme. Takže to znamená koniec? Znamená to, že už nikdy viac...? Žiaden dotyk. Láska sa časom vyparí. Budem si ho pamätať.
Jednoduché vety. Myslíte, že mám na čosi viac? Nemám.
On bol mojimi slovami. Mojimi vetami. Mojim snom. Mojim životom. Patril som mu celou svojou dušou a bez neho... nebolo nič.
Len obyčajná ľudská schránka nesúca moje meno.
Miloval som ho, milujem ho a aj ho milovať budem.
Budem si pamätať na jeho silu a na to, že sa nemôžem vzdávať. Ani vtedy, keby som vedel, že je to môj posledný boj.
Tak, ako to urobil on. Pamätám si jeho slová... Jeho úsmevy... Pamätám si jeho.
I believe in angels.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tea Tea | Web | 30. září 2008 v 8:31 | Reagovat

Je zvláštní, že většina lidí volí smutný námět... ale o to to bývá krásnější. Tahle věc je doopravdy skvěle zpracovaná *THUMBS UP*

2 DareDareDevil DareDareDevil | 30. září 2008 v 8:41 | Reagovat

*fňuk* opravdu...je to nádherný,ale já přece nesnášim smutný příběhy...krása...jen jsem si k tomu neměla pouštět tu písničku...

nadherně napsaný opravdu:-D

3 Matty Matty | 30. září 2008 v 8:46 | Reagovat

Oooooch to je krásný!Ten konec upa nejdokonalejší...nejwíc

4 slsi♥ slsi♥ | Web | 30. září 2008 v 8:47 | Reagovat

jj to je...placem jak...nvm co...ale uzasne a vrazedna kombinacia je tato poviekda + do usi vam hraje Leave Out All The Rest od Linkin Park:( x(

mozno ma to zobralo aj kvoli tomu ze polovicka rodiny mi zomrela na rakovinu:°/

5 Miša Miša | Web | 30. září 2008 v 13:34 | Reagovat

niekto sa tu nakazil mojou ABBo mániou, že? lalala :D

ja už pri tom nesmoklím, do istoty som to ani znovu nečítala, keďže som to čítala už dakedy pred víkendom alebo v sobotu (privilégium keď sa osobne poznáte :D) a nemám chuť znovu revať,..

tak len si pamätám že som bliakala ako decko a ešte že som skonštatovala niečo v štýle "úžas nad úžasy" :D

6 fag fag | Web | 30. září 2008 v 13:42 | Reagovat

Dojemné, pěkné, plné citu.

7 ChemicalVampire ChemicalVampire | Web | 30. září 2008 v 15:30 | Reagovat

ou maj gád...teď jsem přišla ze školy a mojí náladu to ještě zhoršilo...krásně smutný...:(:(:(

8 Dee Dee | Web | 30. září 2008 v 16:53 | Reagovat

viešššššššš ja to ani nejdem čítať...zakázala som si depresívne veci...možno potom..

9 pájina pájina | Web | 30. září 2008 v 17:31 | Reagovat

to je krásný:´(

10 Allegra Allegra | 30. září 2008 v 19:26 | Reagovat

kurnik, to ste ma museli rozplakať? musím si ísť oplácnuť tvár teraz, sakra...

oh, ale btw, čo mám napísať? Skvelé, viac než skvelé....

11 kačka kačka | 1. října 2008 v 20:20 | Reagovat

teda nejdřív sem si to nechtěla číst_nenávidím nemocnice a prostě ..

sem to dneska přečetla a asi od púlky se snažila neplakat,že to nevyšlo už asi zmiňovat nemusim,je to nádherný

12 Anaj Anaj | 2. října 2008 v 16:53 | Reagovat

Najlepšia poviedka. Suverenne najlepšia. Užastna praca. Nemam viac slov.

<33

13 mimšuka mimšuka | E-mail | Web | 12. října 2008 v 21:07 | Reagovat

užasne spracované =)

smutné ... ale nemám dneskaj už zásoby sĺz...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama